Sociálna pedagogička I Nika Gimecká

Minulý týždeň mi prišla správa od jednej mamy.

Žiadna otázka ani poďakovanie.

Len jedna veta.

A priznám sa, čítala som ju asi päťkrát.

„Včera som prvýkrát po troch rokoch uspávala dcéru bez kriku.”

Možno si teraz poviete, že to nie je nič výnimočné.

Ale keď poznáte jej príbeh, pochopíte, prečo som sa pri tej správe usmievala ešte o polnoci.

Začnem od začiatku.

Pred časom prišla do rodičovského kruhu mama, nazvime ju Erika.

Prišla o desať minút skôr.

Sadla si na kraj.

Usmievala sa.
Tak, ako sa usmievajú ľudia, ktorí sú unavení až do kostí.

Keď sa ostatní rodičia predstavovali, hovorili o svojich deťoch.

Ona hovorila o sebe.

„Ja už nevládzem.”

To boli prvé slová, ktoré v kruhu povedala.

Potom sa rozplakala.

Nie hlasno.
Len jej tiekli slzy.

„Milujem svoje deti. Najviac na svete. Ale mám pocit, že som sa niekde stratila.”

Nikto ju neopravoval.
Nikto jej nedával rady.
Nikto jej nevysvetľoval, čo robí zle.

Len sedela medzi rodičmi, ktorí presne vedeli, o čom hovorí.

A po prvýkrát za veľmi dlhý čas nemusela byť silná.

Nasledujúci týždeň prišla znova.

Počas jedného stretnutia povedala vetu, ktorú počujem od rodičov stále dokola.

„Myslela som si, že problém sú moje deti.”

Potom sa zasmiala.
„A zisťujem, že problém je skôr to, že som už mesiace nepočúvala samu seba.”

Niečo sa začalo meniť.

Nie zo dňa na deň.

Pomaly, postupne.

Začala si večer sadať na desať minút sama so sebou.

Prestala mať výčitky, keď si vypýtala pomoc.

Prestala sa snažiť byť dokonalou mamou.

Potom prišiel ten večer.
Ten, o ktorom mi písala.

Dcéra nechcela ísť spať.

Normálne by kričali obe.

Potom by prišli výčitky.

Plač.

Pocit zlyhania.

Ale tentoraz si Erika spomenula na niečo, čo sme skúmali v kruhu.

Najprv sa nadýchla.

Potom si sadla vedľa dcéry.

A namiesto „Prečo zase neposlúchaš?” povedala niečo iné.

O pätnásť minút dcéra spala.

Bez kriku.
Bez boja.

Príbeh pokračuje v komentári ⬇️⬇️⬇️

Deň detí na Brezine: Keď deti vedú a rodičia dôverujú

Dnešný Deň detí na Brezine nebol len o zábave. Bol aj o malom zastavení a zamyslení sa nad tým, ako fungujeme ako rodiny.

V rámci jednoduchej hry „Dráha odvahy“ sme na chvíľu vymenili role. Deti sa stali sprievodcami a rodičia si so zatvorenými očami vyskúšali, aké je to dôverovať a nechať sa viesť.

Mnohí rodičia si uvedomili, koľko zodpovednosti nesú každý deň na svojich pleciach. A zároveň, že deti často dokážu zvládnuť viac, než im dovolíme. Keď im postupne odovzdávame primeranú mieru zodpovednosti, pomáhame im budovať odolnosť, sebadôveru a schopnosť spolupracovať v živote.

Počas podujatia sme rodičom predstavili aj možnosti ďalšej podpory:

🍃 Kruhy pre rodičov, ktoré sa budú pravidelne konať na Brezine – v stredu popoludní a v nedeľu dopoludnia. Priestor na zdieľanie, podporu, hľadanie riešení a uvedomenie si, že na rodičovstvo nemusíme byť sami.

🍃 Rodinný reset – mesačný program pre celú rodinu. Počas neho sa venujem každému členovi rodiny individuálne a následne sa stretávame spoločne. Pretože skúsenosti ukazujú, že ak sa rieši iba dieťa, zmena býva len čiastočná. Rodina je systém a keď sa mení jeden človek, potrebuje podporu aj celé jeho okolie.

Súčasťou dnešného stretnutia bol aj jednoduchý symbolický rituál. Rodičia si mohli vziať kameň, vložiť doň myšlienku na to, čo ich momentálne trápi, a počas prechádzky ho odhodiť do lesa.

Možno je ten pocit úľavy len malý. Možno trvá len chvíľu.

No niekedy práve z takýchto malých krokov začína väčšia zmena. A keď si dovolíme požiadať o podporu, prísť do kruhu alebo sa vydať na cestu spoločnej rodinnej spolupráce, úľava môže byť hlbšia, trvalejšia a priniesť viac pokoja do každodenného života.

Ďakujeme všetkým deťom za ich odvahu viesť a všetkým rodičom za odvahu dôverovať. ❤️🌿

Podpora pre rodičov každú stredu o 18 a nedelu o 10 na Brezine v Tarzanii 😍🔥