SATOR

Zo života v 🏛️ SATOR • ranná Aštánga 🧘🏻‍♂️ jóga 🧘🏻‍♀️ formou vlastnej praxe (Majsor štýl) • aj teba 🫵🏻 to naučím keď prídeš

Tento mesiac sme na vas dvaja, v time s Bara Cielecka.
Ako take Jin a Jang v tom merchiku

Leto a priatelia z celeho Ceska aj Slovenska prichadzaju na dovolenku domov do Bratislavy 🫶🏻

Janka Křivánková & Věra Hofmannová

SATOR je miesto, ktoré ani nevieš, že hľadáš.

Ak hľadáš jógu, ktorá ťa zavedie hlboko do tvojho vnútra…
ktorú sa naučíš a ponesieš si ju so sebou všade,
ktorú môžeš praktizovať každý deň ako svoj rituál,
po ktorej sa cítiš dobre v tele aj v hlave,
medzi ľuďmi, ktorí to cítia podobne,
a na výnimočnom mieste,

tak si tu správne a toto je signál pre teba.

Niekde v posledných desaťročiach vznikla inštruktáž, že panva má pri bočnom úklone ostať akoby opretá o stenu – horný hrot nesmie ísť dopredu ani dolu.

Nielenže táto inštruktáž nie je klasickým prevedením Trikonásany, ale nie je ani prirodzená či opodstatnená. Myslím si, že toto zmätenie vzniklo preto, že hrudník má pôsobiť, akoby sa opieral o stenu – a tento povel sa postupne preniesol aj do oblasti panvy. Pravdepodobne s cieľom udržať chrbticu (páteř) v rovnakej pozícii ako v stoji, bez skrutu či predklonu.

Dlho som si myslel, že táto inštruktáž pochádza z Iyengar jógy. No pri pohľade na fotky a videá samotného BKS Iyengara je zrejmé, že to tak nerobil – jeho panva sa pri úklone prirodzene jemne „zatvára“.

Je to prirodzený pohyb a zároveň v súlade s konceptom klasickej jógy: dať priestor efektu Udhjána Bandhy, aby sa pri správnom dychu v ásanách mohla prirodzene prejaviť – teda nehybnosť podbruška.

Pozícia spodnej ruky je skôr kozmetická záležitosť. Niekto sa opiera o nohu a odtláča sa, aby dostal ramená do jednej roviny. Niekto si drží palec a vytiahne sa h**e, čím otvorí hrudník – palec slúži ako ukotvenie. Horná ruka ide buď nahor a podporuje otvorenie hrudníka, alebo horizontálne v predĺžení tela, aby natiahla bok.
Dva body, ktoré by som vypichol:
1. Pri bočnom úklone by sme sa nemali prepadnúť v bedre (kyčli), do ktorého smeru sa ukláňame. Často sa to deje, keď sa praktikant pred úklonom najprv vytiahne do strany, namiesto toho, aby sa zo stojnej pozície jednoducho sklonil do strany a dolu.
2. Veľmi ohybní praktikanti majú v tejto pozícii často záklon v chrbte (v zádech), ktorý tam nemá byť. Vzniká z nedostatku kontroly nad pohybom, alebo z praktizovania ásan „z ohybnosti“. Tento záklon navyše uvoľňuje brucho, ktoré sa potom vydúva a bráni efektu Udhjána Bandhy.

V stoji rozkročmo, s rukami rozpaženými do strán, v jednom výdychu otoč špičku (alebo mierne obe) do strany a rovno sa do tej strany ukloň. Nikam sa nevyťahuj. Horný hrot panvy nechaj prirodzene klesnúť a dávaj pozor na záklon. Hlava ostáva nad nohou, ku ktorej sa ukláňaš – nie z jej vnútornej strany. Chrbát narovnávaj a snaž sa čo najviac otvoriť hrudník.

To je Trikonásana

Preskoky alebo nepreskoky?

Pozrime sa na to od začiatku. Keď bola Nancy a David po prvý krát u Pattabhi Joisa, už vtedy ich Guruji učil rozdielne. Nancy učil celé bloky ásan (Džanuširšásany, Maričiásany, Konásany…) spolu bez preskokov, Davida učil preskočiť po každej ásane — neučil ho preskoky iba medzi stranami.

Nancy spala 12 hodín denne, mala migrény polovicu mesiaca, cyklus viac ako 10 dní,... David bol naopak silný, ohybný, zdravý a plný života a, samozrejme, bol to muž.

Nancy sa behom 2 mesiacov naučila 1. a 2. sériu a David sa naučil navyše balančné pozície na rukách z 3. série. Obaja boli hippies a ich jediný cieľ počas pobytu v Indii bol naučiť sa jógu. Keď odišli domov, ich život bol stále o jóge a učení jógy. Nechodili do práce od–do, nemali povinnosti moderného sveta a rozhodli sa žiť svoj život inak ako bežná spoločnosť.

Guruji ich nenaučil preskoky medzi stranami, až kým nepoznali celú poslednú, 4. sériu. Dôležité je však povedať, že Nancy aj David sa naučili všetky série v priebehu 3–4 rokov. Pattabhi Jois ich nedržal od progresu — skôr ho oni museli prosiť, aby iim už nedával nové pozície. Ich telá boli napokon silné, hlavy pokojné a ich životy boli orientované okolo jógy, ktorá bola ich každodennou prioritou.

Tu sa však odlišujeme my od nich. Väčšina dnešných praktikantov vedie úplne iný život. Chodia do práce, vychovávajú deti, robia iné pohybové aktivity a popritom chcú ešte žiť svoj život.

V takomto životnom štýle sa väčšina praktikantov dostane po koniec 1. série, občas vyskúšajú druhú, ale málokedy ju praktizujú pravidelne, lebo je to už príliš veľká záťaž — fyzická aj emočná. Je veľmi ojedinelé, že sa dnes niekto dostane do pokročilých pozícií.

——

Tu prichádza otázka, či je jóga kompletná pohybová aktivita. Moje najhlbšie presvedčenie je, že áno — ak má človek dennú prax po veľa rokov a pravidelne strieda série. V jóge totiž chýba príťahový pohyb a bez neho nie je pohybový aparát zaťažený rovnomerne. Preto Aštánga jóga využíva vinjásu a preskoky, pretože práve tie nahrádzajú príťah.

Pokračovanie v 1. komente: 👇🏻

𝗛𝗟𝗔𝗩𝗔 𝗡𝗔 𝗭𝗘𝗠

Jedna z vecí, ktorá sa v perspektíve jógy časom zmenila, je pozícia Prasaríta Padottanásana.

Inštruktáž, ktorú sme dostávali od Nancy Gilgoff, bola jasná: hlava na zem v každej variácii.

Hovorila, že to bola pôvodná inštruktáž K. Pattabhi Joisa.
Dokonca vraj na vedenej hodine druhej série – kto nemal hlavu na zemi vo všetkých variáciách, v Prasaritách končil a nepokračoval ďalej.

Zdôrazňovala aj to, že postoj má byť skutočne široký, aby sa hlava mohla dostať na zem. Podľa nej ľudia často hlavu nepoložia len preto, že majú nohy príliš blízko pri sebe.

Mala pocit, že ide o dôsledok modernej jógy, kde sa rozostup nôh zmenšuje, aby sa viac „naťahovali hamstringy“ a chrbát sa držal rovnejší - gymnastickejšie prevedenie.

Lenže opak vyzerá byť pravdou.

Na starých fotografiách z knihy Yoga Mala od K. Pattabhi Joisa je postoj vždy veľmi široký – a hlava na zemi.
Sharath Jois má vo svojej praxi hlavu na zemi.
Manju Jois učí hlavu na zem.

Manju často hovorí, že detaily nie sú podstatné – že dôležité je dýchať. No v roku 2016 som zažil vedenú hodinu, kde sa zastavil a zdôraznil dve veci v Prasaritách:
1. chrbát má byť čo najviac zaoblený
2. vo variácii C (ruky za chrbtom) majú byť dlane otvorené, neprevrátené – ide o mudru, ktorá sa nemení

Keď Manju zastaví hodinu, aby niečo vysvetlil, beriem to ako naozaj dôležité.

Podľa pôvodných inštruktáží od Nancy (ktoré mala od K. Pattabhi Joisa):
𝗔: - dlane nejdú za úroveň chodidiel – sú maximálne v rovine s nimi alebo pred nimi
- lakte nemusia byť v pravom uhle, neťaháme ich k sebe

𝗕: dlane sú na páse (nie na panvových kostiach)
lakte sa jemne dvíhajú – podpora hrudníkového dychu

𝗖: viď vyššie – mudra, dlane otvorené

𝗗: palec ruky sa nedotýka zeme – je na palci na nohe

Nancy tiež hovorila, že keď sa hlava položí na zem a chrbát je zaoblený:
• aktivuje sa Udjána Bandha
• znižuje sa ťah v zadných stehnách
• klesá riziko zranenia
• urýchľuje sa regenerácia podráždeného hamstringu

Poznámka odo mňa (𝗝𝗮𝗿𝗼):
postoj má byť skutočne široký a hlava na zemi, ale najdôležitejšie je, aby si to vedel/a ustáť bez bolesti a bezpečne.

Akú inštruktáž dostávaš ty?

Koleno NESMIE ísť pod 90° a za úroveň členku (kotníku)?

Mýtus, že koleno by nemalo ísť pod uhol 90°, vznikol v USA na začiatku 60. rokov.

Opiera sa o výskum ortopéda Karla Kleina z University of Texas, ktorý v rokoch 1959–1961 publikoval štúdie o drepoch. Tvrdil, že hlboký drep vedie k „uvoľneniu“ väzov a nestabilite kolena.

Na základe týchto záverov začali americké zdravotnícke a športové autority (napr. American Medical Association) odporúčať drepy len do paralely (≈90°).

Tento prístup sa rozšíril do:
• rehabilitácie
• školského telocviku
• silového tréningu a športu
• dokonca aj do armády

a stal sa štandardom na desaťročia.

Už vtedy existovala kritika, no bez silných dát zostal tento názor dominantný.

Od 80.–90. rokov nové biomechanické štúdie ukázali, že:
• Kleinove merania boli metodologicky nepresné
• jeho zariadenie nebolo validované
• závery o poškodení kolena sa nepotvrdili

Neskorší výskum ďalej ukázal, že:
• najvyššie sily v kolene vznikajú skôr v menších uhloch
• pri hlbšom drepe sa zaťaženie rozkladá
• hlboký drep nie je rizikový pre zdravé koleno

Pravidlo 90° teda nemá vedecký základ.

A napriek tomu v jóge stále ‘žije svoj najlepší život’.

Pritom koleno za úrovňou členku aj ostrý uhol sú pre jógu vlastné — ak je pohyb kontrolovaný a bez bolesti - tak ako každý iný prirodzený pohyb.

Ako to robíš ty? Pošli to niekomu kto o tomto ešte nepočul alebo to repostni, ak s tým rezonuješ.